Mária Bellová
Nič nie je nemožné
To pozadie si nevšímaj, nejde mi to zmeniť (he he he)
Mária Bellová je prvá slovenská lekárka. Žila pre vyše sto rokmi a dokázala to, čo sa kedysi považovalo za nemožné. Mnohokrát šla za hranice svojich možností, videla utrpenie, ale aj radosť. Snažila sa liečiť aj vtedy, kedy nebol dostatok liekov, pomáhať, aj keď si všetci mysleli, že pomoc je už zbytočná. Na jej ceste ju čakalo mnoho prekážok, ale všetky prekonala a vždy dokázala, že je bystrejšia, silnejšia a lepšia, ako si všetci mysleli. Jej život a dielo sú ukážkou toho, že nič nie je nemožné, len vždy treba nájsť to správne riešenie. Toto je príbeh prvej slovenskej lekárky Márie Bellovej.
Detstvo a štúdium
Mária Bellová sa narodila dňa 10. 11. 1885 v Liptovskom Svätom Petre, ako piate zo siedmich detí. Jej mama bola Jana Bellová, rodená Karlovská. Otec Štefan Bella bol evanjelický farár, publicista, učiteľ, panslavista a národovec. Mala šesť súrodencov - štyri sestry a dvoch bratov. Všetky deti mali vynikajúce vzdelanie a bratia dokonca vysokoškolský titul, čo vtedy nebolo až také bežné, ako je to dnes.Štefan Bella bol však zástancom teórie, že žena patrí do kuchyne a má sa starať o deti. Myslel si, že dievčatá majú iný spôsob myslenia ako chlapci, preto je učenie pre ne príliš namáhavé. Je teda tak trochu paradoxom, že umožnil vyššie vzdelanie aj svojej dcére Márii. Rád čítaval rôzne knihy, hlavne klasiky (ktoré boli písané prevažne v latinčine). Bohužiaľ mal slabší zrak, a tak mnohokrát poprosil Máriu, ktorú doma volali Maša alebo Mariša, aby mu v slovníkoch vyhľadala rôzne slovíčka. Mária bola kvôli chatrnému zdraviu (dôsledok komplikovaného pôrodu) doma, učieval ju hlavne otec a do miestnej ľudovej školy chodievala málo. Po čase si všimol, že si Mária veľa latinských slovíčok pamätá. To jej otca priviedlo k rozhodnutiu, že ju bude latinčinu učiť systematicky. Vtedy údajne poznamenal: ,,Ja som si myslel, že dievčatá majú menší mozog ako chlapci, ale keď ty to chápeš a baví ťa to, tak sa uč latine, ja ti pomôžem."
Po skončení ľudovej školy nastúpila Mária do meštianky v Liptovskom sv. Mikuláši. Maďarizácia bola v tom období veľmi silná a Mária ju pociťovala hlavne v škole. Vo svojich pamätiach neskôr píše, že cieľom maďarských učiteľov bolo prevychovať ich na Maďarov. Dokonca ju raz takmer vylúčili zo školy, lebo sa so spolužiačkou cez prestávku rozprávala po slovensky a nie po maďarsky. Po tomto incidente ju jej otec, rozhodnutý predísť ďalším nepríjemnostiam, odviedol k jej staršej sestre Elene. Mária následne navštevovala dievčenskú školu v Pančeve a domov sa vrátila až po skončení štúdia, čo bolo o tri roky. Bola veľmi bystrá a vnímavá, škola ju bavila a rýchlo napredovala.Väčšina dievčat v tej dobe navštevovala iba ľudovú školu, kde sa naučili písať, čítať, trochu počítať, niektoré z nich potom prípadne šli ešte do nejakej dievčenskej školy, ktorá však nenahradila gymnázium[1]. To, aby žena zmaturovala, bolo v tých časoch neobvyklé a jedinečné. Máriin otec sa však už raz rozhodol. Zaumienil si dcéru dať na evanjelické lýceum v Banskej Štiavnici, kde študoval aj on sám. Zhodou okolností vtedajším riaditeľom tejto školy bol profesor Karol Ježovič[2], priateľ Štefana Bellu. Počas zápisu preskúšal Máriu z latinčiny. Mária si zo skúšky zapamätala najmä riaditeľovu pozornosť - daroval jej pomaranč, prvé tropické ovocie, ktoré v živote videla. Profesor Ježovič dal následne zvolať profesorský zbor, ktorý mal rozhodnúť o prijatí Márie na lýceum. Na lýceu totiž pred ňou ešte žiadna iná žena neštudovala. Proti jej prijatiu bol iba biskup Fridrich Baltík, ktorý nesúhlasil s tým, aby sa prvou ženskou žiačkou lýcea stala zrovna dcéra panslávskeho farára. Pedagogický zbor ho však prehlasoval, a tak bola Mária prijatá ako mimoriadna poslucháčka.
Nastúpila do IV. triedy. Učila sa doma a do školy chodila iba skladať skúšky. Doma jej s učením pomáhali otec a brat. Problémy jej robila hlavne maďarská gramatika, ale tá bola vtedy povinná na všetkých gymnáziách v Uhorsku, čo súviselo s maďarizáciou. Mária sa ale poctivo učila, školu nezanedbávala a napredovala. Skúšky skladala s výborným prospechom, všetky ročníky lýcea skončila s vyznamenaním. V roku 1905 úspešne zmaturovala! Stala sa tak prvou ženskou absolventkou lýcea a jej maturita sa verejne oslavovala v Liptovskom sv. Mikuláši. Pred maturitou Mária strávila istý čas v Banskej Štiavnici, a to bolo pre rodinu skromných pomerov pomerne finančne náročné. Máriinej maturity sa však nedožila jej milovaná matka[3], ktorá v tom istom roku zomrela. Pre Máriu to bol vtedy veľký šok, pretože v tom čase bola zrovna v Štiavnici, a tak sa nemohla zúčastniť na jej pohrebe.
Zaujímavosť - Prvé dievčenské gymnázium vzniklo v Uhorsku až v roku 1896.
Mária mala na tú dobu vynikajúce stredoškolské vzdelanie, neštudovať ďalej by bola škoda. Ako som už ale spomínala, v tej dobe nebolo vôbec bežné, aby ženy študovali na lýceu, nie to ešte na univerzite! Naskytali sa teda otázky. Ísť študovať? Ak áno, tak kde? A čo?
Muži z Liptovského sv. Petra boli stavbári. Cez leto chodili do Viedne, Budapešti alebo do Bukurešti stavať domy, továrne ... To málo, čo zarobili na stavbe, potom posielali domov svojej rodine. Ženy, ktoré ostali doma s deťmi, boli nútené ťažko pracovať na poliach či v lesoch a popritom sa starať o domácnosť.Deti doma mnohokrát trpeli hladom a podvýživou. Na jeseň, keď sa muži vracali zo stavby, priniesli so sebou okrem iného aj zákernú chorobu -tuberkulózu. Zdravotníctvo na území Slovenska bolo v tom období na veľmi nízkej úrovni. Lekárov bolo málo a chorých obyvateľov zase veľa. Tuberkulóza dosiahla za čias Rakúsko-Uhorska rozmery epidémie. Umierali na ňu všetci, mladí aj starí, ale hlavne tí s podlomeným zdravím a slabšou imunitou. Nemali na ňu žiaden liek a akonáhle človek začal vykašliavať krv, bolo o jeho osude rozhodnuté. Obyčajní ľudia vtedy nemali peniaze na jej liečbu alebo na lepšie životné podmienky, a to bol jeden z dôvodov, prečo chudobní umierali častejšie ako bohatí. Tuberkulóza takto vyhubila celé rodiny a umrelo na ňu aj mnoho Máriiných kamarátok. Mária už vtedy cítila potrebu pomôcť im, ale nemala ako. Preto sa rozhodla, že sa stane lekárkou. ,,Smutný osud Slovenskej rodiny doľahol i na moju dušu, menovite keď som aj ja svoje kamarátky strácala. Vzbudila sa v mojej duši túžba: pomáhať. Ako môže pomáhať žena?! Len ako milosrdná sestra, alebo lekárka." ,zapísala si raz Mária.Po dlhšom uvažovaní sa Štefan Bella rozhodol, že skúsi Máriu prihlásiť na univerzitu do Budapešti. Mária však musela aj naďalej bojovať s predsudkami, ktoré tvrdili, že vzdelanie nie je vhodné pre ženy ... Štúdium žien na univerzitách bolo v tej dobe ešte pomerne novinkou. Budapeštianska univerzita dokonca ani neprijímala ženy ako riadne poslucháčky. Napriek tomu však v roku 1905 odcestovala aj s otcom do Budapešti a dúfala, že ju príjmu.
Cesta im trvala celý deň. Dievča, pochádzajúce zo skromných pomerov, v doma sestrou šitých šatách, si mnohí prezerali s úškrnom. V čakárni bolo veľa ľudí. Mária s otcom boli poslední a domnievali sa, že budú musieť dlho čakať, kým sa dostanú k vedúcemu fakulty. Po chvíli im však bolo oznámené, že pán profesor ich príjme. Rektorom bol Anton Generisch, rodák zo Spiša. Potešil sa, keď sa mohol porozprávať s krajanmi zo susednej stolice. Upozornil Máriu na možné prekážky počas štúdia a taktiež ju prijal ako mimoriadnu poslucháčku. Potom neskôr už bola prijatá ako riadna poslucháčka. Okrem nej vtedy študovali medicínu ešte ďalšie štyri študentky - Srbka, Maďarka, Rumunka a Židovka, z ktorých dve ešte počas štúdia zomreli paradoxne zrovna na tuberkulózu.
Štúdium bolo pre jej rodinu finančne náročné, pomáhal ho financovať aj jej brat Štefan Vladimír. Počas štúdia sa Mária stretávala aj s predsudkami. Vyučovací jazyk bol maďarský, a tak študenti, ktorí neovládali dobre maďarčinu, mali mnohokrát problém porozumieť prednáškam a boli ponižovaní maďarskými študentami. Mária sa naďalej tvrdohlavo hlásila k slovenskej národnosti, aj keď jej mnoho profesorov tvrdilo, že niečo také ako slovenská národnosť neexistuje. Bola tiež súčasťou tzv. slovenského spolku, v ktorom sa združovali študenti slovenskej národnosti. Študovali slovenskú literatúru, rozprávali sa o filozofii a politike. Takéto niečo ale bolo v tom čase považované za prejav panslavizmu[1], a to bolo trestné. Hrozilo im dokonca vylúčenie zo školy. Preto sa miesta ich stretnutí často menili - vždy, keď ich domáci upozornili, že polícia sa niečo vypytovala. Členovia spolku si vzájomne pomáhali, ako mimo školy, tak aj v nej. Navzájom sa doučovali a Mária priznala, že jej výrazne pomáhali a podporovali ju.Bola pracovitá a bystrá, skúšky skladala načas a učivo ju zaujímalo. V nižších ročníkoch ju bavila hlavne mikrobiológia a patológia, neskôr inklinovala skôr ku chirurgii, gynekológii, pediatrii a psychiatrii. Po zložení skúšok bola 26. 11. 1910 promovaná za lekárku.[2] Písalo o nej niekoľko slovenských novín a časopisov, napr. Slovenské národné noviny alebo Dennica. Jej veľkého dňa sa však nedožil jej najväčší podporovateľ - otec Štefan Bella, ktorý zomrel rok predtým. Aj napriek tomu to však zvládla, dokázala to. Teraz ako lekárka mohla robiť to, o čom odmalička snívala, teda pomáhať chorým a raneným.
Zaujímavosť - Prvou ženou
lekárkou sa stala v roku 1847 Elisabeth Bleckwellová z USA, prvou
lekárkou v Rakúsko-Uhorsku sa stala v roku 1894 Gabriela Possauerová.
Mária Bellová sa tak po promóciách automaticky stala prvou slovenskou lekárkou.
Prvá svetová vojna
Začala teda pracovať na chirurgickom oddelení v sedmohradskom meste
Marosvásárhelyi. ( a teraz to skús vysloviť 3x za sebou a rýchlo!). V Sedmohradsku
ju zastihla aj prvá svetová vojna. Jej vypuknutie si Mária spájala s nádejou,
že sa Slováci vymania spod maďarskej (uhorskej) nadvlády. Bola vymenovaná za
riadnu lekárku a jej nadriadeným bol primár nemocnice, ktorý vtedy
zastával aj post riaditeľa.
Návrat na Slovensko
Prvá svetová vojna skončila, Rakúsko-Uhorsko sa stalo minulosťou. 28. 10. 1918 vznikla prvá Československá republika a Mária Bellová sa po dlhom čase strávenom v zahraničí túžila vrátiť domov. V roku 1920 opätovne žiadala Ministerstvo verejného zdravotníctva a telesnej výchovy o miesto lekárky na slovenskom území. A hoci nový štát lekárov súrne potreboval, Mária stále dostávala tú istú odpoveď: ,,Všetky lekárske miesta máme obsadené, Vašej žiadosti nelze vyhověti, sledujte inzeráty v novinách!". Takúto odpoveď dostávalo mnoho slovenských lekárov snažiacich sa nájsť si miesto v Česko-Slovensku. Ale - ako sa hovorí - kde je vôľa, tam je cesta, a tak sa Mária Bellová na Slovensko nakoniec predsa len dostala. Pozval ju sem jej kamarát Jozef Uram, vtedajší primár chirurgického oddelenia v Košiciach. Prijal ju na svoju zodpovednosť. Tam pracovala päť rokov. Počas tohto obdobia bývala v jednom byte so svojou sestrou Oľgou, ktorej manžel zomrel počas vojny, a jej štyrmi deťmi. Mária však trpela zdravotnými problémami, často mávala zápal priedušiek a nepomáhala tomu ani rozvíjajúca sa bronchiektázia Bronchiektázia - chronické poškodenie dýchacích ciest. Dýchacie trubice sú širšie ako normálne, a to spôsobuje nadmerné hromadenie hlienu, čím hrozí väčšie riziko pľúcnych infekcií. ). Túžila sa teda dostať niekam, kde bolo čistejšie ovzdušie. Za pomoci Vavra Šrobára a košického župana Dr. Jana Rumana sa jej podarilo získať miesto v Šrobárovom ústave na liečenie tuberkulózy v Dolnom Smokovci. Ďalšia významná etapa jej života sa práve mala začať.
Tuberkulóza je infekčná choroba, ktorá sa prenáša kvapôčkovou infekciou. Môže postihnúť hociktorú časť ľudského tela, ale najčastejšie postihuje pľúca. Tuberkulóza je na začiatku tichý nepriateľ, nástup ochorenia je pomalý, postupný až nebadateľný. Prekonali ju mnohí známi ľudia, napr. Sisi alebo Andrej Sládkovič. Dnes na ňu už existujú lieky tzv. antituberkulotiká, ako aj očkovanie. Napriek tomu však tuberkulóza celkom nevymizla a v niektorých krajinách je stále vážnym problémom.
V čase, keď Mária Bellová prišla do Dolného Smokovca, ešte antituberkulotiká či očkovanie proti tuberkulóze neexistovali. Obyvateľstvo sa stále spamätávalo z prvej svetovej vojny a mnoho ľudí trpelo podvýživou. Šrobárov ústav bol iba v začiatkoch. Ústav bolo potrebné dobudovať a opraviť, a tak sa zatiaľ jeho priestormi stali chaty Šrobár, Kalinčiak a Šafárik. 25. 1. 1920 bolo prijatých prvých 25 detských pacientov. V roku 1925 do ústavu prišla doktorka Mária Bellová. Bola poverená vedením chirurgického oddelenia. Počas svojho pôsobenia v Šrobárovom ústave viedla rôzne oddelenia, napr. chirurgické alebo epidemiologické. Tam bolo v tom čase málo lekárov, lebo to boli oddelenia zamerané na najvážnejšie prípady pľúcnej i mimopľúcnej tuberkulózy. V ústave platili prísne pravidlá. V tom čase slovenskí pacienti tvorili iba 10 % z celkového počtu hospitalizovaných. Mária Bellová dlhé roky zastávala funkciu zástupkyne riaditeľa. Miesto riaditeľky opakovane odmietla z dôvodu, že je to vraj priveľká zodpovednosť. V predvojnovom období a počas druhej svetovej vojny bolo mnoho židovských lekárov pozatýkaných a následne transportovaných do koncentračných táborov. Mária Bellová spolu s kolegami a miestnymi obyvateľmi pomáhali niektorým z nich sa skryť. V tom čase si Mária k sebe taktiež nasťahovala svoje sestry Oľgu a Želmíru.
Zaujímavosť - Máriine sestry žili aj s rodinami v Košiciach a v Leviciach, po vytvorení samostatného Slovenského štátu Košice aj Levice pripadli Maďarom, a preto sa Máriine sestry rozhodli odísť do Dolného Smokovca
V roku 1947 bola vymenovaná za hlavnú odborníčku na tuberkulózu.
V sanatóriu bolo okrem dospelých pacientov aj pomerne veľa detí. Kvôli vysokému riziku nákazy ich nemohol nikto navštevovať. Deti strávili v sanatóriu niekedy roky, prežili tam celé svoje detstvo. Mária Bellová sa im preto snažila byť nielen doktorkou, ale aj vychovávateľkou, učiteľkou, poradcom i matkou. Volala ich nezábudky a robila všetko, čo mohla, aby im pomohla. Na oddelenia, kde boli tie najťažšie prípady, sa báli chodiť aj učitelia. Mária sa teda rozhodla, že deti bude učiť ona. Učila ich dejepis, zemepis, ručné práce i literatúru. S deťmi nacvičovala rôzne divadelné prestavenia, chodila s nimi na výlety do prírody a čítala im rozprávky. Bola prísna, no láskavá. Mnohokrát bolo pre ňu ťažké pozerať sa na trpiace deti, nechápala, prečo práve ony musia mať takú strašnú chorobu. Mnoho s ňou aj po ich odchode z ústavu ostalo v kontakte. Chodili ju navštevovať alebo si s ňou písali. V Šrobárovom ústave pôsobila v rokoch 1925-1957. V roku 1955 jej k 70. narodeninám udelil prezident republiky Antonín Zápotocký Rád práce. A v roku 1957 odišla doktorka Mária Bellová do dôchodku.